Poviedka | Len jeden podpis

Radšej odbočím do najbližšej uličky, slnko už zohrieva všetko naokolo vrátane dlažby pod nohami a pramienok potu mi steká dolu chrbtom. V túžbe po osviežení zamierim k prístavu, ktorý je len o pár blokov ďalej.

Predsa nemôžem strácať rozum, nie som blázon! Snažím sa nájsť logické vysvetlenie toho, čo sa mi stalo, ale stále som zmätený. Viem, že som videl tie bytosti, tvory alebo čo tí hajzli z pekla vlastne boli. Videl som ich tak jasne ako všetkých ľudí doteraz, cítil som ich hnilobný smrad ako teraz cítim soľ vo vetre, ktorý mi ovieva tvár. Boli vyšší než akýkoľvek človek, ktorého poznám a ich pleť bola celá čierna. Naozaj čierna, nie ako černosi, ktorí sú tmavohnedí, oni boli čierni.


Keď som vstúpil do obývačky a uvidel ich, hneď som vedel, že sú neprirodzení. Zvrtli ku mne svoje žiariace červené oči a vydávali tichý sykot, ktorý postupne naberal na rýchlosti a hlasitosti. Potom sa na mňa vrhli. Boli rýchli, čertovsky rýchli a nechty mali ostré a tvrdé ako britvy, viem to dobre, veď ma nimi trikrát sekli. Chceli ma zabiť a takmer sa im to podarilo, keby som sa včas nevypotácal von na ulicu.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt black monster red eyes
zdroj: pinterest.com

Po týždni v nemocnici, nespočetných vyšetreniach, procedúrach a presunoch z jedného oddelenia na druhé som skončil na oddelení pre bláznov, ako som si sám pre seba svoje zaradenie pomenoval. Napchali do mňa prášky a uistili ma, že samozrejme som videl čierne príšery a určite ma chceli zabiť, ale že som už v bezpečí a nič mi nehrozí. Chlácholili ma ako dieťa, napchali do mňa sedatíva a ja som kĺzal zo spánku do delíria a zasa späť. Vedel som, že musím vypadnúť. Ukradol som šaty a keďže som mal byť omámený liekmi, nikto sa neobťažoval ma kontrolovať či pripútať k posteli ako na začiatku. A vraj ja som blázon!

Na chvíľu som im uveril, uveril som, že to bol len výplod mojej fantázie, postraumatický šok po napadnutí neznámym páchateľom, ale ono sa to skutočne udialo! Ani v nemocnici som už nebol v bezpečí, zistil som to v momente, keď sa mi dnes ráno na zrkadle v kúpeľni objavil nápis:

JE ČAS!

Iste, mohla to byť práca niektorého z mojich spolubláznov z oddelenia, len keby sa mi ten nápis neobjavil doma v kúpeľni to ráno, keď prišli tie beštie. Vtedy som predpokladal, že to Jud využila, že má ešte stále kľúče od nášho domu a chcela ma vystrašiť, aby som jej podpísal rozvodové papiere. Vtedy ma to poriadne nazúrilo, ona si žije vo vilke so svojim pánom doktorom a ešte ma aj takto straší.

„Ste v poriadku?“ prihovoril sa mi ženský hlas a ja som sa vynoril zo svojich myšlienok, obzrel som sa a uvidel vedľa seba mladú ženu. Stál som na okraji pláže a pri blúdení v mysli som zazeral na oceán. Neuvedomil som si, že sa opieram o lampu a zrejme vyzerám dosť úboho, keď som upútal jej pozornosť.

„Nič mi nie je, ďakujem,“ uistil som ju asi nepresvedčivo a vykročil som na pláž pozdĺž pobrežia. Aj tak bude lepšie byť v pohybe, čo ak ma niekto sleduje? Snažil som sa vymyslieť rozumný dôvod zjavenia tých príšer, ale na nič som neprišiel.  Musel som si pripustiť, že nejde o žiaden žartík. To neboli ľudia, neboli z tohto sveta a či to už bol výsledok nejakého genetického kríženia alebo to boli prisluhovači diabla, nechcel som sa s nimi už nikdy stretnúť.

Musím sa dostať z tohto ostrova, zaumienil som si. Už aj tak je tu všetko stvorené na zabíjanie, samé jedovaté rastliny a zvieratá. Presne tak, vyberiem peniaze, odveziem sa na letisko a prvým lietadlom kamkoľvek preč z Austrálie.

Spokojný s tým, že mám plán, som sa vrátil do uličiek mesta a hľadal som najbližší bankomat. Mal som šťastie, jeden bol hneď o dve ulice ďalej a kým som čakal na bankovky, ktoré mi zaistia lístok, uvažoval som kam poletím.

„To je super reklama, pozri!“ ozvalo sa mi za chrbtom a ja som pozrel na výklad akéhosi obchodu vedľa bankomatu. Bol celý zahmlený,  urobil som krok-dva vzad a do očí mi udrel nápis – NEUNIKNEŠ. Strach sa do mňa zabodol ako stovky malých ihličiek, rýchlo som zhrabol peniaze, ktoré konečne vyliezli z toho prekliateho bankomatu a na nič nečakajúc som sa rozbehol preč.  Bežal som ulicami a nerozmýšľal som kam, len čo najďalej, aby ma nenašli. Rýchlo, rýchlo. Našiel som stanovisko taxíkov. do jedného som naskočil a ešte som ani poriadne nezabuchol dvere a už kričím na šoféra: „Na letisko a čo najrýchlejšie!“

„Nech sa páči,“ odvetil s prízvukom jeden z toho národu šikmookých a neuveriteľne pomaly sa pohol z miesta. Asi sa ma vážne snažil vytočiť, pretože keď som zopakoval, že sa ponáhľam, iba prikyvoval.

„Tu máš a pohni sa už konečne!“ strčím mu do ruky bankovku s hodnotou, ktorá by ho mala rozhýbať a auto sa skutočne preberie k životu. Vydýchnem si, ale pre istotu sa obzriem, či nás niekto nesleduje. Premávka je hustá, ale všetko vyzerá normálne. Keď konečne odbočíme na letisko, Číňanko môže tomu svojmu otlčenému taxíku zaradiť vyššiu rýchlosť.
Na letisku mu strčím do ruky premrštenú sumu, ktorú si vypýta a bez pozdravu vybehnem z auta a vojdem do vstupnej haly. Napadne mi skontrolovať, či mám v zadnom vrecku nohavíc ešte peňaženku a ďakujem všetkým bohom, ktorí práve počúvajú, že tam skutočne je.

Amsterdam, cestovanie, cestovný ruch

„Môžem vám nejako pomôcť, pane?“ opýta sa ma úslužne mladý zamestnanec letiska v bielej uniforme a ja mu vysvetľujem, že chcem akýkoľvek najbližší let, ktorý ide mimo kontinent. Poprosí ma, nech idem s nám a zavedie ma to akejsi kancelárie bez okien so stolom a niekoľkými stoličkami okolo. Kým sa stihnem obzrieť kde to vlastne som, ozve sa za mnou príjemný mužský hlas: „Dobrý deň, pán Materson. Dlho sme sa nevideli.“

Prudko sa obrátim a zistím, že sa na mňa usmieva muž v dobre padnúcom a už na pohľad drahom obleku tmavomodrej farby. Snehobiela košeľa je doplnená pásikavou kravatou, ale viac ma zaujmú výrazne modré oči. Symetrická tvár akoby patrila nejakej soche, ten muž by mohol byť modelom, ale keď sa na mňa usmeje, po chrbte mi prebehnú zimomriavky.

„Kto ste?“

„Ach, vy si ma nepamätáte, to ma mrzí. Ale vysvetľuje to aj váš pokus o útek, inak by som si myslel, že sa chcete vyvliecť z našej zmluvy,“ keď prehovorí, podlamujú sa mi kolená a ja klesnem na stoličku netušiac čo sa to so mnou deje. Žeby ešte účinok liekov z nemocnice?

„Aká zmluva?“ pýtam sa s vyprahnutým hrdlom a zlá predtucha mi leží v žalúdku ako kameň.

„Predsa zmluva, v ktorej ste mi upísali svoju dušu.“ Muž sa rozosmeje a ja mám na moment pocit, že to on by ma byť v blázinci a nie ja. Potom ale mávne rukou a zo vzduchu ako z poličky vezme papier, ktorý rozprestrie a obráti ho popísanou stranou ku mne. Začnem čítať drobné písmo, no sotva prečítam pár slov…

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt pergamen popísaný
zdroj: sashe.sk

„Ale no tak, priateľu, nemáme čas, aby ste si to znovu čítali. Pozrite, tu je váš podpis, duša patrí mne a ja teraz nejakú potrebujem a tak si ju, ak dovolíte už konečne vezmem. Som v týždennom sklze,“ ako muž rozpráva, hlas mu od podráždenia prejde k zúrivosti a ja vyskočím na nohy. Vyrútim sa k dverám, ale keď ich otvorím, cestu mi zatarasia tie dve čierne príšery s červenými očami a v poslednej chvíli zastanem, aby som sa nenabodol na ich ostré nechty.

„Nemôžete ma zabiť!“ protestujem a zatresnem dvere, opriem sa o ne chrbtom a zdesene pozriem na toho muža. Kto to, dopekla, je?!

„Och, nebojte sa, žiť budete, dohodu s nebom musím dodržiavať. Chcem iba dušu. Bude z vás síce uslintaný imbecil, ale žiť budete. Každopádne, už nebude žiadny útek z nemocnice. Mimochodom, vďaka, že ste použili ten bankomat. Na chvíľu ste nám zmizli, ale od použitia kreditky sme vás už mali v hrsti.“

Kým sa stihnem zamyslieť nad jeho slovami už je pri mne, netuším kedy sa pohol, ale zrazu ma rukami pritláča na dvere, oči mu žiaria, doslova žiaria a potom sa mi prisaje na ústa. Najskôr pocítim hnus, ale potom mi telo zovrie chlad a opúšťajú ma sily. Padol by som k zemi, keby ma ten muž v obleku nebol držal. Vysával zo mňa silu, teraz som už o tom ani v najmenšom nepochyboval a pokúšal som sa brániť. Ruky ani nohy však už nechceli poslúchať, len sa triasli a po chvíli znecitliveli. Bol som v jeho rukách ako ochabnutý panák, ktorého po použití odhodil na zem.

„Prečo…?“ chcem sa spýtať, ale vlastne neviem čo. Čo som to chcel? Chcem, chcete, chchchchchch…. Myšlienky sa vytrácajú, nedokážem súvisle myslieť a pritom stále hľadím do tých modrých guličiek, ktoré sa nado mnou vznášajú.

Priateľu, keď ti niekto dáva zmluvu, v ktorej predávaš svoju dušu a podpisuješ ju krvou, skús trošku uvažovať. Aj keď po fľaši whisky to už ide ťažko, všakže?

Fotobanka s bezplatnými fotkami na tému alkohol, bourbon, nápoj, pohár

11 komentárov k “Poviedka | Len jeden podpis”

    1. Jéé ďakujem krásne, trošku som sa bála, že tá dĺžka textu vrámci článku ľudí odradí, ale tak keď človek rád číta tak to asi nerobí problém. A ďakujem aj za pochvalu aj za prečítanie 🙂

  1. Vau, takto ma v napätí nedržala žiadna kniha. Ak by si sa rozhodla napísať knihu, budem jedna z prvých, kto si ju rozhodne kúpiť. Joj, pridávaj takto častejšie, dobre to padne.

    1. Jéé ďakujem krásne ❤️❤️ Vlastne si ma k zverejneniu dokopala aj ty, raz si na fb stránku do komentára písala, že by si si prečítala niečo z mojej tvorby, tak som využila poviedku zo školy 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *