Kategória: Literárna tvorba

Po dlhšej dobe mám pre vás opäť niečo málo z mojej literárnej tvorby – poviedka Kolobeh. Pri upratovaní školských materiálov som na trafila na asi dva roky starú poviedku, ktorú som písala do školy. Poviedka Kolobeh je trochu pochmúrna, ale na druhej strane podľa mňa má v sebe určitý prísľub.
Poteší ma, ak si text prečítate a napíšete mi svoj názor.

Kolobeh

Prístroje ticho pípali a blikali, bežné vybavenie nemocničnej izby akému už ani nevenovala pozornosť. Za roky a desaťročia sa všetko prostredie pomaly menilo, no ona ostávala rovnaká. Zahľadela sa na ženu ležiacu v posteli, hruď sa jej pomaly dvíhala a klesala. V tvári mala vpísanú únavu, no napriek tomu vyzerala pokojne. V malej postieľke vedľa nej ležal novorodenec. Ten sa na rozdiel od svojej matky nepokojne mrvil, jeho malé telíčko začínala stravovať horúčka a jeho organizmus proti nej ešte nedokázal účinne bojovať. Preto tam bola.

Po dlhšej dobre pridávam aj niečo z mojej autorskej tvorby. Táto poviedka vznikla ako výstup predmetu Literárne praktikum pred asi dvoma rokmi. Vznikla na vopred náhodne vyžrebované indície:  -muž v stredných rokoch po rozvode, austrálske pobrežie za horúceho letného dňa a útek z nemocnice. Ako som zadanie spracovala si môžete prečítať nižšie, poteší ma váš názor.

Len jeden podpis

Prekliata Austrália, nikdy som sem nemal prísť!  S chuťou nakopnem kamienok, čo sa mi na chodníku priplietol do cesty. Najradšej by som takto nakopol celý môj život odkedy som súhlasil, že sa sem presťahujem.  Dva roky a ako sa môže všetko takto krásne sprzniť!  Keď sme sa sem s Jud presťahovali, všetko bolo super a teraz nemám ani prácu, ani ženu a dokonca podľa doktorov ani zdravý rozum. Navyše o 7 mesiacov a 12 dní štyridsiatka na krku, nie že by som to presne počítal.

Všimnem si, smerom ku mne policajt a proti svojej vôli znervózniem. Snažím sa upokojiť, určite nehľadá mňa a tvárim sa akoby nič, kráčam spolu s ostatnými po chodníku lemovanom obchodmi s najrozličnejším tovarom od šperkov cez topánky až po výbavu pre bábätká. Strážnik ma obíde a nevenuje mi ani pohľad a mne sa nesmierne uľaví. Z nemocnice som ušiel len pred dvoma hodinami, tak rýchlo by ma snáď  hľadať nezačali, i keď pri tom mojom sakramentskom šťastí, kto vie?