Po dlhšej dobe mám pre vás opäť niečo málo z mojej literárnej tvorby – poviedka Kolobeh. Pri upratovaní školských materiálov som na trafila na asi dva roky starú poviedku, ktorú som písala do školy. Poviedka Kolobeh je trochu pochmúrna, ale na druhej strane podľa mňa má v sebe určitý prísľub.
Poteší ma, ak si text prečítate a napíšete mi svoj názor.

Kolobeh
Prístroje ticho pípali a blikali, bežné vybavenie nemocničnej izby akému už ani nevenovala pozornosť. Za roky a desaťročia sa všetko prostredie pomaly menilo, no ona ostávala rovnaká. Zahľadela sa na ženu ležiacu v posteli, hruď sa jej pomaly dvíhala a klesala. V tvári mala vpísanú únavu, no napriek tomu vyzerala pokojne. V malej postieľke vedľa nej ležal novorodenec. Ten sa na rozdiel od svojej matky nepokojne mrvil, jeho malé telíčko začínala stravovať horúčka a jeho organizmus proti nej ešte nedokázal účinne bojovať. Preto tam bola.