Poviedka | Kolobeh

Nenávidela sa za to. Vždy keď takto musela prísť, obzvlášť k nevinnému človeku. Veľmi si priala, aby niečo mohla zmeniť, ovplyvniť. Možno by stačilo, keby sa konečne dostala ďalej. Tam, kam pomáha všetkým ostatným. Kamkoľvek. Len preč z tejto existencie…

„Nie,“ tichý šepot ju zaskočil a zmätene pozrela na matku. Jej sivé oči hľadeli priamo na ňu.

„Prosím…“ vzdychla a ona sa pohla k lôžku. Kroky bez zvukov, bez dotyku so zemou, bez rozvírenia vzduchu.

„Nie som tu kvôli tebe,“ povedala jej potichu a obrátila svoje oči k bábätku. Bolo zvláštne, že ju žena uvidela, ale občas sa to stávalo. Vždy ju to zaskočilo, pripadala si aspoň na chvíľu ako živá bytosť.

„Jeho? To nesmieš!“

Mladá prvorodička s hnedými vlasmi bola vyčerpaná, no teraz sa v jej očiach zračila panika. Pokúsila sa nakloniť k malej postieľke, no nepodarilo sa jej to.

„Nie je to moja voľba, nech si myslíš čokoľvek. Nedokážem to ovplyvniť, som len posol. Nebude ho to bolieť, sľubujem,“ šepla Smrť do ticha izby a žene sa z očí vyhrnuli slzy. Z rozochvených pier jej unikol vzlyk. Cítila sa preto ešte horšie, keď videla utrpenie matky a mala vziať život jej synovi.

„Urobím čokoľvek, prosím. Nechaj ho… Nezabíjaj ho…“ prosila vzlykajúc a Smrť ticho zvesila hlavu.

„Nevybrala som ho ja, je to tak napísané.“

„Dám zaňho svoj život!“ vyhŕkne matka v návale zúfalstva a konečne sa s vypätím síl dostane k synovej posteli. Položí mu ruku na horúce čelíčko a zdesene pozrie na tú mladú ženu s hladkými čiernymi vlasmi. Okamžite ako ju zbadala podvedome vedela koho vidí, chápala to a pritom tomu nedokázala uveriť.

Smrť zaváhala, no potom na matku akosi zvláštne pozrela a ticho sa spýtala: „A dáš zaňho aj svoju dušu?“

„Čokoľvek budeš žiadať, len nech žije.“

„Dobre.“ Jediné slovo, zdalo sa, že to bude také jednoduché. Obe však niečo obetujú. Smrť ju chytila za ruky, jej dotyk nebol studený no napriek tomu žene naskočili po tele zimomriavky. Hľadela do bezodných čiernych očí a cítila, že ju opúšťajú sily.

Nič ju však nebolelo a hlavou jej prebleskla myšlienka, že zomieranie možno nebude až také strašné. Nie, keď zachráni svojho Mathiasa. Stratila cit v celom tele, už necítila vzduch v pľúcach a zrazu mala pocit, že padá až k samotnému jadru zeme. Inštinktívne zatvorila oči, hoci sa nepohla z nemocničnej izby a vtedy akoby svet explodoval.

„Tvoj syn bude žiť.“

Žena rýchlo otvorila oči a obzerala sa po izbe. Pribehla k synovej postieľke, dieťa sa utíšilo a pokojne spalo. Keď ho však pokúsila pohľadiť, ruka prešla skrz jeho telíčko ako vánok. Zmätene stiahla ruky späť a pozrela na nemocničnú posteľ. Zalapala po dychu, no nevydala žiadny zvuk, už nedýchala.  Pozerala však na dokonalú kópiu samej seba sediacu na posteli.

„Čo si to…“

„Teraz preberieš moje miesto,“ prehovorila žena na posteli, prehovorila jej ústami, sledovala ju jej oceľovými očami.

„Nie! Nemôžeš žiť môj život, nebudeš jeho matkou! Tou som ja!“ skríkla a chcela privolať pomoc, ruky však prešli dverami a ona si zdesene uvedomila, že ju zrejme nik neuvidí.

„Nechcem tvoj život ani vychovávať toho chlapca. Chcem zomrieť. Ty si odteraz Smrť,“ tiché slová, definitívne a natiahnutá ruka. A matka, napriek všetkému chytila do rúk podávanú dlaň. Vtedy prvýkrát pocítila aké je to vziať niekomu život. Žena ležala mŕtva na posteli, no v poslednej chvíli videla jej rozžiarené oči.

A ona sa stala sa Smrťou.

oddelovac

Moje poviedky:

poviedka Kolobeh
Čo dokáže strach
Len jeden podpis

4 komentáre k “Poviedka | Kolobeh”

    1. Ďakujem za prečítanie a som rada, že sa ti príbeh páčil 🙂 Snáď zasa po dlhšej dobe napíšem aj niečo nové 🙂

  1. Páni, normálne mám zimomriavky. Koniec som vôbec nepredpokladala. Musím povedať, že máš naozaj skvelú schopnosť popísať prostredie, že si to človek predstavuje. A ten štýl akým pracuješ so slovami… Presne potvrdzuješ moju obhajobu poviedok. Ľudia by nemali čítať ani písať poviedky kvôli postavám, ale kvôli myšlienkam.

    1. Och tvoje komentáre ma vždy potešia 🙂 Som rada, že sa ti poviedka páčila, osobne som v minulosti preferovala najmä temnejšie témy, no uvažujem, že by bolo pre zmenu fajn napísať aj niečo viac pozitívne, tak uvidíme, snáď sa k tomu dostanem 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *