Poviedka | Čo dokáže strach

„Odpovedaj starká, na niečo som sa ťa pýtal!“ Za mlčanie som si vyslúžila facku, ktorá ma poslala do predchádzajúcej polohy. Starká,  ešte nemám ani tridsať! Teraz ale vyzerám minimálne dva, možno trikrát staršie. Hoci nevidím nikde svoj odraz, viem, že mám sivé vlasy, ktoré mi v strapatých chuchvalcoch padajú na plecia. Ruky mám popretkávané žilami a ozdobené vráskami, vidím si na nich starecké škvrny a viem, že som stále priveľmi slabá a unavená na to, aby som sa mohla vrátiť do svojej normálnej podoby.

„Mala si nechať Smrtku nech si robí svoju prácu. Jednu obeť si jej vzala, teraz zastúpiš jej miesto.“ Jeho hlas dunel v cele aj keď odišiel a zamkol za sebou železnú mrežu, nie, že by som momentálne mala dosť síl na pokus o útek. Ešte nie, ale ak mi dá pár hodín pokoj, dokážem nazbierať dosť síl.

Zdroj: pinterest.com

Jeho slová sa mi zavŕtali v mysli ako červík do zrelého jablka a prehrýzali sa ďalej a ďalej. Či mi to bolo treba? Nebolo. Ale neľutujem to, vyliečila som ženu a matku dvoch detí. Zachránila som nielen ju, ale aj tých dvoch malých chlapčekov, ktorí kŕčovito zvierali matkine ruky kým som ju liečila. Neutiekli, keď som na ňu položila ruky a začala odriekať zaklínadlo, ani keď mi zažiarili oči a mágia zo mňa odsala silu a mladosť a premenila ma na starobu. Statoční chlapci.

Snažila som sa liečiť v malých dedinkách roztrúsených po pobreží. Stále v strehu, stále v pohybe, utešovala som sa, že to bude stačiť, aby ma nedostihli, no mýlila som sa. Len čo matka nadobudla vedomie odviedla chlapcov preč, videla som strach v jej očiach, keď na mňa pozrela a nezazlievala som jej to. Obyčajní ľudia málokedy rozumejú tomu, čo je medzi zemou a nebom. Aj preto som teraz tu, preto teraz trpím hoci ma mágia v mojich žilách pomaličky lieči a odháňa smrť. Kvôli strachu, ľudia robia zo strachu strašné veci, zažívam to na vlastnej koži.

„Oddýchnutá?“ zahlaholí nepríjemný mužský hlas a ja sa s trhnutím preberiem, musela som stratiť vedomie. Žalárnik schytí reťaz od mojich pút a ťahá ma, koža sa mi odiera o ostré kamene vyčnievajúce z podlahy. Keď však uvidím čo si pre mňa pripravil, radšej by som sa nechala celý deň vláčiť po tej zemi. Bolesť sa dostaví okamžite a ja kričím, hoci som si myslela, že už nemám hlas ani sily. Kričím a krvácam a on sa smeje, pýta sa ma, kde je teraz moja sila.

Láme mi kosti a ja plačem, prosím, nech to už skončí. Upieram oči nahor, hoci vidím iba strop a nedovidím až k nebesiam. Umieram, cítim to, ale zároveň odchádza aj bolesť a to je dobre. Už nepočujem jeho posmešný hlas, necítim zlámané nohy a vtedy ma naplní pokoj, aj keď sa steny začnú triasť a strop nad nami praská. Môj mučiteľ je vystrašený, obzerá sa a vtedy mu telo prebodne oštep. Podľa zlatej rukoväte pokrytej runami spoznám Gungir, Odinov oštep, ktorý nikdy neminie cieľ. V diaľke vidím jeho tvár, podáva mi ruku a na pleciach mu sedia verné havrany. Uprie na mňa svoje oko a ja ho chytím za ruku.

Volá moje meno – HervØr.

„Otec…“

Z tela mi vykĺzne tichý vzdych a spolu s ním aj moja duša.

Odin, fanart, zdroj: pinterest.com

Poteší ma každé prečítanie a váš názor. Poviedka Čo dokáže strach vznikla ako krátky výstup na kreatívny predmet v škole.

5 komentárov k “Poviedka | Čo dokáže strach”

  1. Tvoj štýl písania sa veľmi zlepšil, nemyslím od poslednej poviedky, ale za tie roky, čo píšeš sa stále zlepšuje. A veľmi sa mi páči. Hoci je poviedka krátka a má (asi) opisovať agóniu a mučenie, bolo to super ranné čítanie.
    Ak by si sa rozhodla písať v podobnom štýle poviedku, jedného natešeného čitateľa budeš mať určite.
    Inak, musela som googliť španielske čižmy 😀 ale teda, s výsledkom som nebola veľmi spokojná 😀

    1. Ďakujem krásne 😊 Moju tvorbu čítaš už dlho, tak to vieš porovnať a to si veľmi vážim. Veru, je to skôr kratší útvar, malo to byť do dvoch strán také sme mali zadanie, preto som sa skôr pohrala s atmosférou. Španielske čižmy nie sú nič príjemné, minimálne podľa toho čo som čítala 😂

  2. No pekne. A ja, že to skončí štýlom: „Tak a teraz vás všetkých zmasakrujem.“ 😀
    Možno boli niektoré súvetia trošku dlhšie, no inak to bolo zaujímavé čítanie.
    Temná atmosféra sálala zo slov, až som sa ocitla v temnom žalári s chladnými múrmi. Cítila som krysy, pach výkalov, strachu a smrti. A z kriku väzňov sa mi aj vlasy zježili. Pocit stiesnenosti, ktorý som pri čítaní osudu čarodejnice cítila, bol hmatateľný.

    Inak chválim dynamický začiatok. To nekompromisné vladnutie do deja, bez siahodlhých litánii.

    1. Ďakujem za prečítanie a najmä na spätnú väzbu k príbehu 🙂 Tie dlhšie vety to je pravda, občas si na to musím dávať pozor. A ja osobne mám rada začiatky príbehov, kde sa hneď niečo deje preto som to zvolila aj tu, vidím, že sa nám to obom páči 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *